Sila viery v evolučné klamstvá

Existuje množstvo faktov spochybňujúcich naturalizmus a alternatívne vysvetlenia stojace v opozícii k Celosvetovej potope. Samozrejme stúpenci evolúcie sa kŕčovito snažia hľadať nové, neraz až absurdné interpretácie týchto faktov, aby makroevolučnú a naturalistickú rozprávku obránili.

A aby sa vyhli vysvetleniam uznávajúcim napríklad Veľkú potopu sveta ako rozhodujúci faktor pre geologické premeny v minulosti.

STROMY IDÚCE SKRZ NIEKOĽKO GEOLOGICKÝCH VRSTIEV

Skamenelé stromy prechádzajúce cez niekoľko vrstiev sedimentov boli nájdené na rôznych miestach sveta. Aj tí, ktorí veria spravidla v interpretáciu histórie Zeme v podobe miliónov rokov, uznávajú v týchto prípadoch, že geologická katastrofa musela prebehnúť náhle. Snažia sa to však obicyklovať tvrdením, že to bola lokálna záležitosť.

Nielen stromy sú ukážkovým prípadom rýchleho ukladania sedimentov. Napríklad v Kalifornii sa našla fosília veľryby, ktorá prechádzala cez niekoľko vrstiev. Celá horninová jednotka nemohla mať na nahromadenie viac času, ako je čas potrebný na rozklad veľrybieho tela.

Bolo dokázané, že za vhodných chemických podmienok môže skamenenie prebehnúť veľmi rýchlo, v priebehu niekoľkých dní alebo mesiacov.

ĎALŠIE PROBLÉMY S FOSÍLIAMI

Evolucionisti tvrdili, že borovica Wollemi vyhynula približne pred 150 miliónmi rokov, pretože nebola fosilizovaná v mladších vrstvách hornín. Potom ju však v roku 1994 objavili živú, a keď ju porovnali s fosílnymi vzorkami, zistili, že tieto dva stromy sú prakticky nerozoznateľné.

Podobné nálezy sa týkajú aj lalokoplutvých rýb a viacerých zástupcov hmyzu.

Podobne čeľaď Pleurotomariidae bola nazvaná ako „najprimitívnejšie ulitníky“, pretože sa nachádzajú vo vrchnokambrických horninách. Tieto hlbokomorské ulity sa považovali za dávno vyhynuté, kým ich v roku 1855 neobjavili živé západní vedci, ktorí nevedeli, že ich v roku 1772 objavili Japonci. Zistilo sa, že sú v podstate rovnaké ako najstaršie fosílie.

Určite nikto neuverí, že tieto „živé fosílie“ boli naozaj milióny rokov mŕtve a potom sa znovu vyvinuli tak, aby vyzerali presne ako ich predkovia. Skôr boli jednoducho stále živé od chvíle, keď ich prvé exempláre skameneli, hoci žiadne skameneliny v horninových vrstvách uložených neskôr nesvedčili o ich existencii.

Tento základný predpoklad geológie starej Zeme je teda nesprávny. Neprítomnosť skamenelín v určitej vrstve hornín neznamená, že príslušné tvory v čase, keď sa vrstva uložila, neexistovali. Hovorí to len o tom, že daný organizmus nebol v danej vrstve pochovaný, alebo že pochovaný bol, ale zatiaľ sme ho nenašli. Neprítomnosť jeho fosílnych pozostatkov jednoducho nevylučuje jeho existenciu.

MÄKKÉ TKANIVO DINOSAUROV

V hromade dinosaurích fosílií vykopaných pred sto rokmi v Kanade našli britskí vedci materiály z mäkkých tkanív zachované približne 75 miliónov rokov.

Na rozdiel od kostí a zubov, ktoré môžu prežiť stovky miliónov rokov, mäkké tkanivá patria medzi prvé materiály, ktoré počas procesu fosilizácie zanikajú. Napriek tomu vedci už viac krát našli neporušené mäkké tkanivá v kostiach dinosaurov.

Najznámejší prípad sa datuje do roku 2005, keď Mary Schweitzerová zo Štátnej univerzity v Severnej Karolíne našla vo fosilizovanej kosti z nohy tyranosaura rexa kolagénové vlákna.

10-ROČNÁ HORNINA

V júni 1992 bola odobratá vzorka z povrchu jedného z posledných lávových prúdov po výbuchu sopky Svätá Helena, zhruba z roku 1986. Vzorky boli v roku 1996 odoslané do rádioizotopového laboratória na datovanie pomocou draslíko-argónovej metódy.

Touto metódou sa meria množstvo argónu, ktoré vzniklo rádioaktívnym rozpadom draslíka v lávovej hornine, pravdepodobne po jej vyvretí a ochladení.

Hornina, respektíve vzorka bola stará len desať rokov. Draslíko-argónové „hodiny“ datovali horninu na 350 000 rokov a minerály v hornine až na 2,4 milióna rokov.

Možno dôležitejšie ako samotné toto meranie je jedna z námietok voči datovaniu. Tá hovorí o tom, že nemožno merať vek hornín mladších ako 2 milióny rokov. Ak má však Zem 6000 rokov, ako tvrdia na základe rôznych indícií kreacionisti, potom metódy na meranie veku hornín sú nepoužiteľné.

Čiže tvrdenia o milióny rokov starej Zemi stoja na takýchto „veľmi spoľahlivých“ metódach.

VYVRÁTENÁ HAECKELOVA ONTOGENÉZA

Ernst Haeckel (1834-1919) vytvoril poučku: „Ontogenéza opakuje fylogenézu“. Táto veta sa dlhé roky ozývala ako zásadná poučka uznávaná vo vedeckých ústavoch zasvetených biológii a prírodnej histórii.

Až v roku 1997, britský embryológ Michal Richardson v odbornom časopise Anatomy and Embryology popísal, ako so svojimi spolupracovníkmi vykonal priame porovnanie 50-tich znakov embryí stavovcov s kresbami, ktoré vytvoril Haeckel.

S úžasom pritom zistili, že Ernst Haeckel klamal. Ako? Niektoré znaky, ktoré boli v rozpore s jeho teóriou, v kresbách jednoducho vynechal a naopak pridal tie, ktoré jeho tvrdenia podporovali.

KRESŤANSTVO A NESÚLAD S EVOLÚCIOU

Mnohí kresťania sa dnes snažia skĺbiť svoju vieru s evolučným svetonázorom. Nechali sa dotlačiť k viere, že biblickú knihu Genezis treba chápať obrazne a že ju treba dať do súladu s pro-evolučnými tvrdeniami.

Je to v podstate v súlade s novozákonným proroctvom z druhého Petrovho listu. Tam sa píše: „Predovšetkým vedzte, že v posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí… Skryté je im totiž – a oni to chcú -, že nebo je oddávna a že zem povstala Božím slovom z vody a skrze vodu a že skrze ne zahynul aj vtedajší svet, zatopený vodou.“

Viera kresťanov veriacich v evolučný svetonázor je v rozpore s viacerými skutočnosťami týkajúcimi sa kresťanskej viery. Jednou z nich je problém smrti a hriechu. Ak prišla smrť do sveta až po páde človeka do hriechu, je to v priamom rozpore s tým, čo hovorí evolúcia.

Aj Katechizmu Katolíckej cirkvi uvádza: „1008 Smrť je následok hriechu. (401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa (376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.“

V prospech tvrdenia, že pred hriechom nebola smrť ani v prípade zvierat, hovorí aj verš, kde Boh dáva za potravu len rastliny. Nielen človeku, ale aj zvieratám. (Gn 1,29-31) K zmene došlo až po Celosvetovej potope, kedy Boh prvý krát povedal, že človek smie jesť mäso.

V rozpore s vierou v evolúciu je aj verš z Evanjelia podľa Marka: „Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu“.(Mk 10,6)